Svedectvo – Medžugorie 2024
Cestovať do Medžugoria pre mňa znamená akoby ísť domov, ku mame.
Takto som to začala vnímať od mojej prvej púte, duchovnej obnovy v Medžugorí v roku 2020, keď som mala
milosť byť prítomná pri zjavení vizionárky Mirjany 2.3.2020. V čase tesne pred Covidom to bolo posledné z jej
mesačných zjavení, ktoré mávala dlhý čas vždy druhého v mesiaci. Keď už ľudia odchádzali, stála som pri soche
Panny Márie pri Modrom kríži s pocitom, ktorý sa nedá opísať, ale ktorý vo mne vyvolal istotu: „ale veď Ona tu
naozaj bola“… Plakala som, bola som šťastná. Odfotila som si sochu Panny Márie a dostala som malý darček
v podobe krásnej fotky. Vždy, keď na ňu pozriem, mám opäť ten pocit… Potvrdenie počas tej púte bolo aj pri
súkromnej krížovej ceste okolo sochy vzkrieseného Pána Ježiša – pri XIII. zastavení pod krížom som jasne
a prvýkrát veľmi osobne vnímala… „Hľa, tvoja matka. Pros ju o pomoc.“ A tak sa začal môj vzťah s Pannou
Máriou, osobný. Nie že by som sa dovtedy k nej nemodlila, ale v hĺbke som mala presvedčenie, že modliť sa
k nej nie je až také dôležité, lepšie je predsa rozprávať sa priamo s Bohom. Ale vďaka za všetky tie modlitby,
ktoré som sa dovtedy modlila a vďaka za modlitby mojej mamy, ktorá mala v úcte Pannu Máriu a ruženec, často
sme sa ho modlili aj spolu pri cestovaní v aute. Posledné roky života pre slabosť už nemohla vychádzať z bytu,
ale žila s Bohom a modlila sa okrem iných modlitieb štyri ružence denne, za celú rodinu a veľa ďalších ľudí.
Jedným z dôvodov cesty do Medžugoria v tom roku 2020 bolo aj moje poďakovanie za život mamy, ktorá
zomrela 13.9.2019. A myslím, že mi to pozvanie od Panny Márie mama aj vymodlila.
Táto blízkosť Pána Ježiša a Panny Márie mi pomohla zvládnuť čas Covidu a potom celý ten čas, keď nastal
problém s dcérou, čas rozlišovania cesty pre ňu, čas prípravy do komunity a prvé ťažké mesiace na ceste v
komunite. Keď naša Nina nastúpila do Cenacola a dozvedela som sa o púti rodičov do Medžugoria, ani chvíľu
som neváhala. Vedela som, že je to možnosť získať posilu od nebeskej Mamy pre dcéru, aj pre nás a vyprosiť
veľa milostí. Tak v septembri 2023 sme boli na púti spolu s manželom. Opäť som bola uistená o tom, že mám
pokračovať v Máriinej škole. A vedela som, že o rok chcem ísť opäť.
A tak sa aj stalo. Tentokrát som cestovala s mojou staršou sestrou Bernadetou. Bol to vzácny čas pre nás, ešte
nikdy sme neboli takto spolu na zájazde, takže sme mali čas na rozhovory, zdieľanie. Vedela som už, že na
Cenacolskom putovaní je program riadne nahustený a myslela som si, že to bude uponáhľané, rýchlo to zbehne
a budeme aj poriadne unavení. Ale na konci púte som mala pocit, akoby sme boli odcestovaní nie jeden, ale dva
týždne…a vôbec som nepociťovala vyčerpanie. Ba práve naopak. Zažila som toľko krásnych vecí, videla toľko
pekných miest, stretla toľko ľudí, ktorí ma obohatili a inšpirovali… že domov som išla veľmi posilnená
a povzbudená.
Nedá sa ani všetko opisovať, aspoň vymenujem: chrám sv. Jakuba v Medžugorí, večerný program pri chráme
s množstvom modliacich sa ľudí zo všetkých strán sveta, hora zjavenia Podbrdo, Modrý kríž, Tihaljina, Križevac,
hrob pátra Slavka Barbariča, socha vzkrieseného Ježiša, návšteva dievčenského a chlapčenského domu so
vzácnymi svedectvami, svätá omša v Mostare v chráme sv. Petra a Pavla s nádherným spevom mládežníckeho
zboru, svedectvo Reného, pobyt pri mori, dokonca aj s kúpaním a krásnym slnečným počasím, krásne svedectvo
Janyho a Diany…. Vzácnym obohatením a Božou prozreteľnosťou bolo sprevádzanie „našej partie“ kňazom
Petrom Petrekom, správcom farnosti Lúčky, ktorý nás svojimi vedomosťami, úvahami, modlitbami nesmierne
obohatil.
Spomeniem ešte okamihy, ktoré mi najviac zostali v srdci.
Bonusom, ktorý nám ukázal cestou z Tihaljiny otec Peter, boli vodopády Kočuša, krásny prírodný výtvor. Keď
som zbadala tú valiacu sa, hučiacu lesklú vodu v záplave slnka, zajasala som v duchu… veď toto je ako mama
Elvíra. Áno, to je obraz duše úplne naplnenej Božím Duchom, ktorý sa nielen prelieva, ale rúti sa a prináša
vlahu, život. Tak toto by som chcela! A to je asi to, čo chce aj Boh s nami – dať hojnosť svojej milosti, bez miery.
Ale ako, Pane, keď je vo mne toľko špiny, neporiadku…?
Odpoveď prišla na krížovej ceste pri výstupe na Križevac. Mali sme ísť každý za seba, objať a niesť svoj vlastný
kríž. Ľahko sa to povie, ale ťažko žije. Pri zastavení s plačúcimi ženami a potom pri treťom Ježišovom páde, som
zažila takú ľútosť nad hriechmi, že som sa potichu zadúšala plačom, nevediac, čo je horšia bolesť, či fyzická,
z domučeného tela, či duševná trýzeň, …toto musel prežívať Ježiš, keď padol pod tým množstvom hriechov
celého sveta, pod takou ťarchou. Ak som dovtedy neprežila dokonalú ľútosť, tak v tých chvíľach určite. Vidiac
padnutého, vysileného Ježiša, ľudsky som si v duchu povedala: „tak to je koniec“… Ale Ježiš tam ten kríž
nenechal, opäť vstal a cestu na Kalváriu dokončil. Urobil to z lásky, aj pre mňa. Preto moje hriechy, chyby,
zlyhania mu môžem dať, na Jeho kríži je pre nich miesto… Keď mu ich odovzdám, On mi na výmenu dáva nový
život, svoj život. A potom môže prísť aj Svätý Duch! A ja môžem tiež opäť vstať a kráčať za Ním, mojim Bohom.
Aké oslobodenie!
Požehnaný výstup na Podbrdo. Chlapci z komunity vyniesli telesne postihnutú mamu Renátu k soche Panny
Márie, bol to dojímavý skutok lásky. Šťastie a pohnutie tej mamy bolo veľké a všetkých sa nás dotýkalo. Pri
soche Panny Márie som tiež kľačala a snažila som sa vybaviť si jej prítomnosť. Vravela som jej: „Veď presne tu si
sa zjavovala, aj teraz si tu“. Túžila som jej objať nohy. V tom som vnímala vo svojom vnútri hlas: „Neobjímaj
moje nohy, pritúľ sa k môjmu srdcu“. Pocítila som jej veľkú lásku a vnímala som jej prítomnosť a blízkosť. A tak
je to aj po návrate domov. Panna Mária ma ťahá, pozýva bližšie k sebe. Pozerajúc na sochu Panny Márie v
Medžugorí, aj pri Modrom kríži, naozaj, má jednu ruku na srdci.
Kráčajúc na Podbrdo som si ešte spomenula na náš spoločný rodinný výstup asi pred 10 rokmi, keď počas
dovolenky v Chorvátsku som našu rodinu vytiahla na jednodňový výlet do Medžugoria. Mali sme málo času, tak
sme navštívili len chrám a potom Podbrdo. Naša Nina sa vtedy pri výstupe vyzula, vidiac iných ľudí…našla som
aj fotku z toho dňa. Po roku a ôsmich mesiacoch v komunite v Chorvátsku vo Vrbovci bola Nina preložená do
nového dievčenského domu v Suszci. Pozvali nás na otvorenie domu 1.9.2024. Počas programu mali dievčatá
vystúpenie a každá hovorila svedectvo o čase pred cestou na nové miesto. Nina spomínala na pestrý čas
v Pagno, nácviky recitalu, čas Festa della vita v Salluzzi a potom, že mala možnosť ísť vystupovať s komunitou aj
do Medžugoria, z čoho bola veľmi rada. Povedala: „Bola som tam len raz, ako malé dievča s rodičmi počas
dovolenky a mala som v srdci túžbu ešte sa tam vrátiť“. Mne „klesla sánka“. Bože, Ty si taký dobrý. A Panna
Mária. Tá neopustí svoje deti, nenechá ich. Áno, ani našu dcéru nenechala.
Jedna moja kamarátka zdieľala so mnou svoje svedectvo života a v závere povedala: Cesta s Pannou Máriou je
najbezpečnejšie cesta do neba. Ona ťa vždy vedie k Ježišovi a s Ňou nemôžeš zablúdiť. Aj keď som to predtým
takto neprežívala, teraz čoraz viac spoznávam, aké dobré je životom kráčať nielen s Ježišom, ale aj s jeho
dobrou matkou. Jej lásku som si uvedomila aj pri krížovej ceste na Križevaci… Nebýva to často takto
vyobrazené, zameriavame sa na Ježiša, ale pri jednom zastavení som si Božiu matku všimla a keď som spätne
pozerala na fotografie reliéfov jednotlivých zastavení, našla som ju na každom, celý čas bola pri svojom synovi.
A tak je aj pri nás.
To povzbudenie, ktoré si okrem iných prinášam z Medžugoria je to, že nič z toho, čo urobíme pre naše deti, aby
sme ich priviedli k Bohu, žiadny skutok lásky, ani žiadna modlitba sa nestratí. Dokonca, aj keď je už takpovediac
„po funuse“. Boh je Pánom času a má moc uzdraviť aj to, čo sa pokazilo v minulosti, ak k nemu úprimne
voláme.
Odkedy naša dcéra zavolala, že ide do nového domu v Suzsci a prosila o modlitby, dostala som takú silu a
milosť, že sa modlím tri ružence denne. Možno to bude znieť opovážlivo, ale nechcem s tým nikdy prestať.
Tak teda hor sa, priatelia, ďalej na ceste spásy nás a našich rodín. Lebo náš domov je v nebi.
Brigita